• Ako vonia Albánsko? Roztoč a Krůta takmer naostro (časť 2.)

Minule o Ernestových trenkách, o láske k starým mostom, o odhodlanom cyklistovi i o Mercedesoch, dnes ideme ďalej. Naše Balkánsko sa iba rozbieha, ide sa dole na juh, budú pláže!

Mesto tisícich okien

No dobre, najprv ešte Berat. Ubytovanie v ďalšej bytovečke s luxusným výhľadom na reálne obývaný hrad nad nezmyselne rozľahlou ľudoprázdnou post-soc ploščaďou, rozpálenou poludňajším slnkom. Ubytováva nás čiperný dôchodca s utkvelou predstavou, že rozpráva plynule ôsmimi jazykmi. Jeho nadšenie a priateľskosť nakoniec otvárajú prekvapivo funkčnú komunikáciu v divokom slovanskom esperante.

„Kde jest mašina? Parking? Odkuda voziti? Nema problema? Slovakia iľji Slovenia? Čekoslovakia? Gorbačof, perestrojka? Samo malo Euro…? I kako imeno bardzo pienkna devojka…?”

Západ slnka s dramatickými výhľadmi do údolia s riekou a…

„Kokos, všímaj ten most tam hlboko dole, poďme rýchlo ďalej, kým nás tam Gabika nenaženie!“

Ľudoprázdne námestie sa so súmrakom mení na rušnú promenádu plnú miestnych. Ďalší shish-kebab s grilovanou zeleninou, ďalšia čapovaná Korča. Tu sme si uvedomili, že mestskí ľudia v Albánsku sú zväčša atraktívne a na rozdiel od turistov dokonale upravené a nespotené tvory. Tenisky žiaria čistotou, všetci sú vystrihaní, vyholení, vyčesaní a navoňaní a bezstarostne užívajú ďalší letný večer. Krůta tento prestížny tlak nezvládol hneď na začiatku a ešte v Tirane nabehol do klasického miestneho holičstva, odkiaľ vychádzal ako nový, ľahší o karfiol hustých vlasov a slabé tri eurá.

Množstvo mladých ľudí potvrdzuje ešte nedávne prvenstvo Albánska v grafoch európskej pôrodnosti. Mladí v hlučných hlúčikoch pozorujú konkurenčné hlučné hlúčiky a všetci, domáci i hostia, sú ostro sledovaní ujkami, ktorí posedávajú, ba priam poposedávajú na lavičkách a chrúmu slnečnicové semiačka.

Po rannej rozlúčke s domácim, ktorý nás všetkých pozýva na kávu (odmietnuť pozvanie na kávu tu vyžaduje odvahu asi ako spýtať sa v terchovskej krčme na Zoltána Jánošíka), konečne vyrážame na pobrežie…

Cestu Llogarským priesmykom si užívam o čosi viac než Krůta. Odchovaný rovinatým okolím Neustadtu nad Váhom, nedokáže úplne doceniť šialené serpentíny zarezané do krásnych lesnatých kopcov, ani rozsypávajúce sa krajnice. Na pohode mu nepridáva moja zbesilá jazda, ani obrovský melón, ešte zo Skadaru, ktorý nám hlučne tancuje v batožinovom priestore, akoby sa už tiež nevedel dočkať pobrežia.

 

Albánske pobrežie. Juh

Druhá strana priesmyku berie dych. Stojac na jeho vrchole, vo vetre pozorujeme obrovský kontinentálny masív, ktorý sa zrazu majestátne ponára do tmavomodrého mora. Gýč jak riť, riekol by lyrik.

Ocitáme sa v úplne novom Albánsku. Jedia sa tu mušle, najlepšie mušle v živote, nekecáme, grilované ryby a chobotnice, grécka portokalopita, ochutnávame čerstvý kozí syr a konečne i albánske víno. Rýchlo zisťujeme, že kozí syr tu môže byť absolútnou delikatesou, môže však chutiť, akoby ešte prednedávnom obcoval s bačom. No a miestne víno je pitné iba vo forme ľadovej triešte, akákoľvek teplota nad nulou v ňom otvára nečakané horčicovo-kôprové tóny. To doviedlo jedného z nás k totálne devastujúcim soplíkom: posledné, čo som na pár dní cítil, bola vôňa divej mäty, medovky a šalvie v slanom morskom vzduchu…

Míňame dedinku Lukovë. Nad olivovým hájom zliezame z hlavnej cesty, asi po kilometri opúšťame i tú vedľajšiu a bizarnou prašnou komunikáciou zostupujeme dole k pobrežiu. Ideme rýchlosťou asi 10 km za hodinu, utrápený melón sa v eufórii z blížiaceho cieľa opäť prebúdza k životu a vyvádza ako Eva Máziková v kufri.

 

Uprostred divočiny

Konečne na mieste. Z áut vystupujeme takí unavení, že nás nevzruší ani vypasené hadisko, ktoré pred nami na privítanie žuchne zo stromu do prachu a lenivo sa odplazí do kríkov. Čaká nás 5 dní uprostred ničoho, v mikroapartmáne s kúpeľnou veľkosti telefonnej búdky, do ktorej treba na toaletu zacúvať, zato však s bezkonkurenčnými západmi slnka na strešnej terase.

Konečne si s Krůtom očuchávame figovníky… Tie stromy… Listy figovníka, aby sme si rozumeli. Dlho nás totiž mátalo, že vo figových vôňach často necítiť figy, zato je tam taká trpká mliečno – zelená zemitá aróma. Dnes už vieme: plod figy je jedna vec, ten list a drevo druhá.

Každý deň sa predierame olivovníkmi a figovníkmi k divokej pláži, kde panujú nevídane liberálne pomery. V bielom obytnom aute (Krůtove poznámky hlásia veľkým písmom FIAT DOBLO!) tu prebýva pár uhrančivo krásnych lesbických bytostí, ktoré sa polonahé pomaly premávajú po pláži, nie nepodobné Tilde Swinton a Disneyho Pocahontas. Zdá sa, že žijú iba z minerálky, z miestnych rajčín a z marihuany a keď zachytia náš pohľad, usmejú sa a s výrazom „Hej, my vieme!“ pokojne miznú vo vlnách.

Pár kilometrov od Lukovë. Musel som.

 

Albánske pláže verzus vnútrozenie.

5 dní je preč a my sa poberáme ďalej, smer Gjiroklaster. Zastávka v Butrinte na gréckych hraniciach. Krůta ma sem vytiahol kvôli nejakej antike. Hlavne nejaké mozaiky či čo. 38 stupňov. Vstávali sme ráno o šiestej, aby sme komplex archeologických pamiatok stihli tesne po otvorení, ešte pred návalom turistov. Moju usoplenú skepsu rozpúšťa hneď pri vstupe eukalyptová alej. Vôbec sme netušili, že to v Európe rastie, neveriacky zízame na obrovské stromiská a nasávame vzduch plný medicínskej čistoty.

Blahovičník.

Vzácne mozaiky sú super. Sú také vzácne, že ich radšej zasypali pieskom. Odkryjú ich iba raz za rok, aby im poskytli nevyhnutnú údržbu a zasa ich na celý rok zasypali. Zmätene si obzerám ich fotografie na informačnej tabuli. Napriek tomu, celý areál je nečakane pôsobivým komplexom zachovaných antických pamiatok utopených v bujnej vegetácii. Postupne sa nám odkrýva plastický obraz vyspelého mestského života, ktorý tu prekvital v časoch, keď si naši mierumilovní prapredkovia navzájom vypaľovali drevené chatrče a hrnčiarsky kruh bol pre nich netušeným sci-fi výdobytkom vzdialenej budúcnosti.

Teplota líže štyridsiatku a my pokračujeme do vnútrozemia. Šoférom je Krůta – opretý do volantu si užíva svoj horský priesmyk. Výhľady sú zasa raz z úplne iného sveta a Krůtik neskrýva nadšenie.

Gjirokaster je rodiskom Envera Hodžu, hlavne je to však pôvabné horské mesto uprostred nehostinných, slnkom rozpálených kopcov. Túlajúc sa úzkymi uličkami, neodpustíme si porovnania s Banskou Štiavnicou, s Nesebarom, ale i s Ladakhom… Kamenné starodávne vilyhodinovými vežami a s vyrezávanými drevenými terasami s výhľadmi do údolia a nad tým všetkým, div sa svete, hrad.

To nie je hrad, to sú tie domiská.

Z Krůtových poznámok:

… miestna pevnosť s vrakom americkej stíhačky zo 60tych rokov, ktorá omylom pristála v Albánsku a už ju nevrátili. Pilota nakoniec chválabohu áno.

Nezdržíme sa dlho, dávame si výborný obed (počas ktorého reštauráciou prefrčí korytnačka) a ide sa okruhom naspäť k moru, letovisko Orikum, večer tam máme stretnutie s Pilkami a s ďalšou spriaznenou rodinnou bunkou.

 

(Prekvapivo) rodinná dovolenka

Kašovci dorazia veľmi, veľmi neskoro. My sme už dávno ubytovaní, najedení a v udržiavanej záhrade útulného penziónu na pobreží sa Pilkám zdôverujeme s čerstvým plánom navštíviť vnútrozemie niekedy na jeseň. Alebo na jar, keď sa výlet po okolitých kopcoch nebude rovnať samovražde. Kašovci pristáli v Tirane niekedy popoludní, zdržala ich však niekoľkohodinová ruptúra cestovných plánov hneď v autopožičovni. Pamätáte ešte našu epizódu z albánskej autopožičovne? To bola iba veselá príhoda v porovnaní s tým, čo chceli od nich. Albánsko je skvelá krajina, na autopožičovne však treba byť ready sa biť.

Plážová záhaľka, jedlo, pitie, deti. S Kašovie dievkami ich naša komunita má 4 kusy: najmenší panáčik Evka, prieskumníčky Tete a Katka a hĺbavá Hanka. Každá sa postupne pokúsi získať exkluzívne povolenie spať na poschodovom prístelku v našej izbe, my úspešne odolávame. S Krůtom vynechávame veľký výlet loďou a pripravujeme sa tak o absolútne panenské pláže ďaleko od civilizácie. Nevadí. Flákame sa po okolí, ochutnávame, takmer si adoptujeme šteňa, hľadáme Dina Bušviča veľa sa smejeme.

 

Návrat na sever

Záver je rýchly. Lúčime sa s našimi, tí majú pred sebou ďalšie dva krásne týždne autentického Albánska a podľa správ, ktoré nám budú chodiť ešte dlho po prílete domov, užijú si ho naplno.

Cestou späť do Tirany navštevujeme pravoslávny kláštor, nechutne plnú mestskú pláž i Durres. Moderné prístavné mesto s rímskym divadlom a s bočnou uličkou, tu nachádzame úplne nepochopiteľný miniatúrny rodiný podnik s talianskymi cestovinami, ktoré útočia na top priečky našich doterajších albánskych gastrozážitkov.

Letiskový hotel Verzaci… nie, nie, tam by Donatella nespala ani po prísľube lajny večnej krásy a mladosti. Môžeme tu však vrátiť auto, vlastne ho iba nechávame kdesi na letiskovom parkovisku a kľúč odovzdávame pánovi, ktorý oň prejavil záujem. Vraciame sa na hotel, Krůta z balkóna pozoruje parkujúce eroplány a ráno o šiestej odlietame domov…

Krajina, ktorá stojí za to, aby ste vystúpili z komfortnej zóny organizovaného turizmu. Kvôli prírode a histórii –  je tu čo objavovať na celé týždne i mesiace. Kvôli ľuďom – priateľským a srdečným, treba prísť a zažiť. Kvôli jazyku – uhranie vás svojou nezaraditeľnosťou a pôvabnou komplikovanosťou, za dva týždne sme sa naučili iba “nástup a výstup” a “ďakujem”. Kvôli jedlu – keď sa naučíte vyhýbať lokálnym vychytávkam ako sú plnené baranie hlavy, užijete si najčerstvejšiu zeleninu, najchutnejšie mušle a najsladšie baklavy. Kvôli vínu – žartujeme…

S plánovaným vstupom do EŮ čakajú Albáncov veľké zmeny, to však ešte potrvá more času. A to zatiaľ patrí im.

 

You may also like...

1 Response

  1. Blanka napsal:

    Zase krásné vyprávění, díky.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *

Tato stránka používá Akismet k omezení spamu. Podívejte se, jak vaše data z komentářů zpracováváme..