• Letná dilema od Lancoma.

“OMG, seriously? I can’t believe this is for real!” („Pro boha, to snad není pravda, tohle!“) neveriacky pozrela cez pult na barmanku a jej dokonalá manikúra cinkla o masívny strieborný šperk odpočívajúci v bujnom výstrihu.

Všimli sme si ju už predtým, tá vôňa sa pokojne vlnila ulicou ešte pár minút po tom, ako sa s naučeným úsmevom rozlúčila so zvláštnou čechoamerickou dvojicou sŕkajúcou pivo pri vedľajšom stole.

Letný nedeľný podvečer na záhradke dejvickej kaviarne. Prvá dvojka bieleho práve príjemne zriedila spomienku na blížiace sa pondelkové ráno a my sme sa lenivo prehrabávali kartotékou tém, pri ktorých si budeme objednávať ďalšie dvojky.

Prvý zavetril Krůta. Vždy zavetrí prvý. Trocha mu to nosisko závidím. Krásna zhoda rozmeru a funkčnosti. Nádherný objekt.

„Ti j👊be, to je aleže jaký oud, toto?!“ („Jejdanánku, cože to tady máme za oud?!“) znovu nasal horúci augustový vzduch a lačne si privlastnil všetky molekuly, ktoré v ňom lenivo plávali.

Stačil letmý pohľad a vedeli sme, že je to ona. Kultivovanou angličtinou držala pri živote small talk s divnými pivopičmi odvedľa a my sme bez vyzvania spustili ďalšie kolo obľúbenej stolnej hry:

„Ok, takže máme oud. Ďalej?“

„Neviem, asi ruža, nie? Furt tam je ruža pri tých oudoch,“ strelil som.

„Ruža ma neba, tú nedávam, ale je tam taká tá horká divná vec, jak v dobrom rizote,“ zamyslel sa Krůta, rozpoznávajúc šafrán. „Baba je celá taká iná, pozri na ňu, riadna stajla. Tak čo, ty komunikačný mág,“ uškrnul sa. „Ideš sa spýtať?“

Provokatér. Keď to urobil naposledy, dotiahol som k nášmu stolu transku z hostivickej krčmy u Koňa. Mala dva metre, minisukňu a obrovské hnáty, ktorými ma mohla kedykoľvek jedinou ranou poslať k zemi, ak by jej náhodou začalo vadiť, že ju v opitosti stále oslovujem v mužskom rode.

„Neskoro, už je preč,“ vydýchol som si, sledujúc, ako sa Stajla v geometrickom čiernom outfite vzďaľuje po rozpálenom chodníku. Nechala nám oblak opojne ťažkej nasládlej vône a nebezpečne rozohranú hru.

Keď som o hodinu na to išiel objednať ďalšie kolo a bez varovania som sa pri bare zrazu ocitol vedľa nej, nedalo sa inak. Jednak mi Savignon zľahka rozmočil schopnosť nedať na sebe znať prekvapenie a druhak, tým komunikačným mágom ma nakopol, chcelo to fanfáry. Moje fanfáry.

„Prepáčte, bolo by drzé opýtať sa, čím voniate?“ hecol som sa bez prípravy.

„Promiňte. Ja. Nemluvim. Modz. Dobrže. Čésky.“ ospravedlňujúco zo seba vysúkala.”Your perfume. Would you mind me asking what fragrance you are wearing?“ („Váš parfém. Smím se zeptat, čím to voníte?“) nedal som sa, snažiac sa zrkadliť jej priateľský anglosaský úsmev. Predstava trofeje, ktorú o chvíľu položím Krůtovi na stôl spolu s vínom, bola opojná.

“OMG, seriously? I can’t believe this is for real!” („Pro boha, to snad není pravda, tohle!“), vrátila sa pohľadom od barmanky späť ku mne a uprene sa mi zadívala do očí. Cinkot nechtov o striebro, jej úsmev sa stráca, ja ten svoj v kŕči odmietam sňať z tváre.

“Well… ehm, I mean… I am… we are… we thought we were…” („To jsme ale v prdeli, že jo, fešáku?“)

Katastrofa. Toto nevyšlo. Potím sa. Barmanka na mňa neveriacky zíza, bože, povedz, že si nemyslí, že je svedkom zbabraného pokusu o flirt! Bez slova u nej hľadám záchranu, doteraz sme si rozumeli. Odpoveďou mi je tiché mľasknutie, s ktorým si bez slova založí ruky a so zdvihnutým obočím pobavene sleduje situáciu.

“I am so sorry, I didn’t want to…” („Promiňte, já nechtěl…“) neobratne sa púšťam do záchrany situácie s vysvetlením, že sme len čerství fragranadšenci a že sme si ju všimli už predtým a že krásne vonia a že som nechcel byť nezdvorilý, len som chcel vedieť…

“No, stop it, please! Thank you sooo much, my dear!” (“Dost! Už ani slovo! Děkuji mockrát, drahoušku!“) zastavuje ma, pristupuje ku mne, matersky mi pohladí rameno a ja sa musím tváriť, ako keď sa na základke zistilo, že vyhadzujem desiate. Rýchly check na barmanku, tá len krčí ramenami.

“OMG, seriously? I can’t believe this is for real!” („Pro boha, to snad není pravda, tohle!“) opakuje stajla. Jej pohľad sa rozjasňuje, do tváre sa jej vracia úsmev…

“Oud Bouquet!” vykríkne zrazu neprirodzene hlasno a mne dôjde, že baba tie nekonečné sekundy mojich rozpakov, rumenca a koktania strávila v snahe vybaviť si názov parfému. “It is Oud Bouquet by Lancome, my dear!” víťazoslávne konečne odpovedá mne i pani za barom.

Búdmord by Krůta

Záplava ďakovačiek, Stajla celá dojatá, vysvetľuje, že nechápe, ako si nemohla spomenúť na tú vec, je to predsa jej najobľúbenejšia voňavka, “… the signature perfume if you know what I mean…” a že sa musí priznať, bola zvyknutá zbierať podobné komplimenty v zahraničí, toto je však prvýkrát, čo sa jej to stalo tu v Prahe.

„Tak tohle si zaslouží ještě jedno, řekla bych!“ ozve sa hlas spoza baru. V tejto chvíli už mimochodom začína oudová kytica zhadzovať lupene ruží a preráža sladkosť vanilky a praliniek, z diaľky to bolo lepšie, uvedomujem si. Ešte raz sa zo zvyku ospravedlňujem, ona ešte raz zdvorilo ďakuje.

Barmanka mi spiklenecky podáva sklo s vínom a ja sa triumfálne vraciam k stolu. Čaká nás dlhý večer plný existenciálnych otázok: je osobná vôňa, ktorú práve nosíte, naozaj osobnou záležitosťou, alebo musí ako každý iný produkt zniesť potenciálne (ideálne pozitívne) komenty neznámych ľudí? Sme v podobných komplimentoch iní v porovnaní s Američanmi a vôbec, stíhame vlak, alebo si objednáme ešte po jednom a vezmeme si taxík? Si na rade, Krůta!

You may also like...

2 komentáře

  1. Dušana napsal:

    Tak ešte raz, chlapci: velmi zaujimavy clanok. Nie len obsahom, ale aj formou. A jo jedno skarede slovo sa tam priam pytalo. Tak snad vam to pani veduca odpusti a udeli vam milost.

  2. Roztoč & Krůta napsal:

    Jak fajne, ďakujeme, ceníme si, Vedúca isto zmäkne tiež!

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.