• Ako vonia Albánsko? Roztoč a Krůta takmer naostro (časť 1.)

Uprostred leta, v čase, keď Vedúca s Mirkou pochovávali jednu niche značku za druhou a predávali obľúbené parfumové e-shopy, my sme sa rozhodli stráviť dva týždne s priateľmi. Mimo Prahu. Mimo Československo. Mimo EÚ. Dva týždne v krajine, o ktorej sme dovtedy vedeli len… Vlastne sme nevedeli nič. Celé to bolo takto…

Sme v Albánsku. Dohodli sme si tu rande s kamarátmi. Janko s Gabikou a s malou Evou nás už čakali v Tirane, do Skadaru za nami na bicykli dorazí Floro a o desať dní priletia aj Kašovci.

Dovolenka v Albánsku

Albánsko vonia a chutí naozaj intenzívne a keďže my radšej ten ozajský smradík než fejkové páčivky, dali sme sa nahovoriť. Neľutujeme. Dva týždne naprieč nádhernou surovo krásnou krajinou v bielej škrupinke z miestnej požičovne.

Do Tirany sme prileteli krátko pred polnocou. Niekoľko hodín na prestup a rýchlu prehliadku Bologne bolo dosť na to, aby sme sa stihli do mesta zamilovať a sľubiť si tam ešte jeden predĺžený víkend. Okrem renesancie bola v pláne aj povestná zmrzlina, tá ale padla výmenou za návštevu v L’Erbolario. Výsledkom bolo hlavne stroskotanie pôvodného zámeru, dať si dvojtýždňový parfumový detox. V podstate išlo o to, že sme leteli iba s príručnou batožinou a naše fifleny – autority sa nevedeli zhodnúť na tom, ako je to vlastne s množstvami voňaviek, ktoré so sebou môžeme prepraviť. To viedlo ku Krůtovmu hysterickému záchvatu: krátko pred odchodom kričal do šuflíka s voňavkami, že on si teda nenechá na letisku vyhodiť ani jednu z nich a že sa nechystá, voľky – nevoľky, darovať ani jediný odstrek nejakej fúzatej colníčke. Takže to naozaj chvíľu vyzeralo na dva týždne naostro.

Z Bologne sme leteli spoločnosťou Ernerst Airlines, o ktorej dodnes nikto netuší, že existuje a ktorej logo geniálne skĺbilo priateľskú tvár bradáča a lietajúce trenky.

Nevrav, že tam tie veselé trencle nevidíš!

V lietadle to voňalo rakiou a cibuľou. Ernest Airlines vzbudzoval dojem doslova rodinnnej leteckej spoločnosti a cestujúci, zväčša mnohodetné albánske rodiny so starými rodičmi, odmietali nechať svoje kufriská bez dozoru. Odkladacia skrinka vzdialená viac než tri sedadlá od majiteľa batožiny bola dôvodom na ľúty boj medzi babkou, strýcom, synovcom a letuškou, pravdepodobne jednou z Ernestových vnučiek. Balkán sa začína.

Naozaj chcem šoférovať v Albánsku?

Na nočnom letisku neďaleko Tirany si vyzdvihujeme auto, bielu fiatu, ktorá síce ťahá naprd, podľa Krůtových zistení však už v základnej verzii disponuje bezpečnostným packetom „Klid na duši“. Táto informácia (spolu s únavou a so zistením, že albánske chlapča v požičovni sa predstavuje ako Aldans) spôsobuje, že mu v postpríletovej eufórii vysolíme 250 eur „full kasko“ za dodatočné poistenie, legitimitu ktorého sme našťastie nikdy nedostali príležitosť overiť v praxi.

Šoférovanie nočnou Tiranou je napriek únave prekvapivo komfortné, opisovali nám to oveľa dramatickejšie. Zdá sa, že okrem štandardných pravidiel cestnej premávky tu plošne platí jedno základné pravidlo, ktoré sa dedí z otca na syna. Prednosť má ten, kto nezastaví. Navyše sme rýchlo si uvedomujeme, že Albánca za volantom vzruší len máločo.

Neskorý príchod na príbytok, klimatizovaných 150 metrov štvorcových v centre Tirany, malá Eva už v pelíšku, Janko s Gabikou s úsmevmi nad otvorenou lahvinkou Skenderbrandy. (Viac Skenderov sme nestretli, sorry, Matúš.) Vítačky a objatia, presne o polnoci gratulácia Janovi k štyridsiatke, ešte jeden prípitok prémiovým rumom z duty-free, do postelí všetci padáme ako zarezaní.

Čo v Tirane?

Tirana je atraktívne moderné mesto. To zisťujeme hneď ráno. Široké rušné ulice, veľkorysé bulváre, pešie aleje v zelenom tieni stromov, kaviarne plné miestnych, kávička, cigaretka a veľa, veľa času. Dochádza nám, kde je všetok čas, ktorý moderná západná Európa tak zúfalo postráda. Ak čas sú peniaze, Albánsko je jednou z najbohatších krajín Európy a zistí to, až keď o tento status raz príde. A ono príde.

Tiež sa ukázalo, že Albánci sú priateľskí a hrdí ľudia. Keď sme si v supermarkete chceli kúpiť fľašu NEJAKEJ minerálky, iskra v priateľskom tmavom oku šumného pána pri kase razom potemnela a hoci nepoužil ani jedno slovo v nami rozoznateľnom jazyku, behom pár sekúnd nám svitlo, že nie, nechceme túto taliansku minerálku, chceme ju hneď a zaraz vrátiť a vziať si fľašu albánskej minerálnej vody.

Mešity, hotely, parky, umelé vodné plochy, monumentálne budovy štátnych inštitúcií, bunkre, Mercedesy… Tie spomínam tak trocha z povinnosti. Všade som o nich čítal, Krůta ich všade videl, mne však ich množstvo nepripadalo nijako zvláštne. Samozrejme, že VIEM, ako vyzerá Mercedes, moju pozornosť však viac zamestnáva, čo sa preváža v nejakých mercedesoch, na nich a často i za nimi. To sa takto jeden pán Albánec, už ďaleko za Tiranou, asi sťahoval, auto plné nábytku, na streche matrace, pomaličky po hlavnej ceste z mesta do mesta, na špagáte ťahal somárika, ktorý si to obložený perinami trajdal za autom. Asi Mercedes to bol.

Alternatívou automobilovej dopravy v mestách býva organizovaná mestská hromadná doprava. Videli sme autobusové zastávky. Videli sme čakajúcich pasažierov. Dokonca i autobusy sme videli (ak vás zaujímajú technické parametre, kontaktujte prosím busofila Krůtu, odo mňa iba toľko, že mali nad dverami veselé nápisy HYRJE – DALJE). Len informácie o tom, kedy tie busy jazdia, nikde. Ľudia sa, pre nás celkom nepochopiteľne, zhlukujú na niektorých zastávkach a úplne ignorujú iné, nastupujú a vystupujú… Ako funguje albánska MHD sme sa nikdy nedozvedeli.

Niche parfumy v Tirane

Echtovné voňavky sme tu naozaj nečakali. Ako vo sne sme preto vkráčame do parfumérie, ktorá nám zrazu zavoňala v shoppingu v centre mesta, kam sme zablúdili, aby sme uplatili malú Evu. Dieťa s nami šikovne vydealovalo návštevu tamojšieho detského ihriska ako kompenzáciu za naše časté kávičky a pivká. Čakajúc, kým sa za hodinu vyblázni v detskom svete, neveriacky ochkáme pri pultoch s Frederikom Mallem, všade naokolo Caron, Kurdjian, Creed, Kilian, Xerjoff, Roja… Ani neviem ako a pani ma bohato zlieva African Leather od Memo Paris… Z ošiaľu nás vytrháva známy hlások za chrbtami:

– Maminka a Mirko s Maroškom si kúpia všetky tie voňavky?

– Neviem, miláčik, uvidíme, či majú toľko peniažkov, vieš?

Ten spokojný blonďavý panáčik, dosýtosti vyšantený na preliezkach a hojdačkách sa tu zjavil v pravú chvíľu, aby nám zachránil dovolenkový rozpočet na dva týždne. Nestíhame sa ani popýtať na ceny, nieto ešte zistiť, čo všetko tam majú a ide sa ďalej. V oblaku African Leather mi ani nevadí, že nás Gabika ťahá k nejakému pidimostu, zošliapanému kamennému oblúku z rímskych čias uprostred moderného mesta…

Na hranici s Čiernou Horou

Po obligátnej rannej káve (plošne v celej krajine druhá kávová vlna v neštandardne vysokej kvalite) opúšťame Tiranu a mierime na sever, do Skadaru. Naše komunikátory hlásia, že Floro, ktorý si tam s nami dohodol ambiciózne stretko (narozdiel od nás sa tam dopravil na bicykli, teda s minimálnou uhlíkovou stopou), to naozaj zvládol a o pár hodín už všetci na rušnej skadarskej ulici objímame divného pána v cyklistickom oblečku.

Smädný cyklista.

Skadar je okrem Florových príhod z cyklotripu cez Maďarsko, Chorvátsko, Bosnu a Hercegovinu a Montenegro (sedí mi to?) perfektnou zastávkou v spoznávaní vnútrozemského Albánska. Rušné obchodné mesto s čulým pouličným životom, trhy, ryby, mäso, ovocie, zelenina, fejková móda.

Teploty šplhajúce k štyridsiatim stupňom komplikujú plány na sightseeing. Bývanie sme si našli v jednom z najvyšších panelákov v meste, taká vkusná bytovečka v centre, s prekrásnym výhľadom na Rozafu, majestátne opevnenie nad mestom. Dostať sa na ňu je v tých horúčavách rovnako náročným ako vtipným zážitkom. Nikto už dnes nezistí, ako sa to stalo: naše živelne nekoordinované zjednávanie o cene s miestnymi taxikármi nakoniec celkom nepochopiteľne vedie k výsledku, kedy za cenu nižšiu než pôvodne chceli za jedno auto, získavame hneď autá dve. Krůta hlási „I am taking the Mercedes, of course!“

Skadar. Výhľad z Rozafy.

Tie výhľady, jazero v pozadí, rieka pod nami, hoci sme v centre albánskych katolíkov, rozpáleným vzduchom nad mestom sa vlní spev mezuínov… Treba zažiť.

Naspäť si berieme furgon. To sa takto postavíte na krajnicu a keď vidíte ísť dodávku plnú ľudí, zamávate na ňu, ona zastaví a vezme vás, kam chcete. Žiadne HYRJE – DALJE, zato však hlasný albánsky pop a telesné teplo vedľasediaceho rozložitého Albánca, ktorý sa k jednému z nás priateľsky tisne.

Tí ľudia. Stále je to o nich. Bez zbytočného pohybu pozorujú. Keď sa po návrate z pevnosti chceme osviežiť vo verejnom „pítku“, zbystria: štyria dospelí muži v kraťasoch blbnú a striekajú po sebe na ulici vodu. Keď sa k našej hre pridáva malá Eva, ktorá každý kontakt s vodou sprevádza šťastným piskotom, ich črty razom jemnejú a začínajú sa pri nás pristavovať i miestne ženy. A keď sa k nám pridáva i pani Gabika, skladá si klobúk a na ulici zažiaria jej oranžové vlasy, čas sa zastaví, ako by už tak nebol dosť pomalý, miestne ženy sa bez slova poberajú ďalej a ujkovia predávajúci papriky, okru a viničové listy bez slova pozrú na seba, na nás, na ňu a my vieme, že je nám všetkým odpustené.

Dve noci v Skadare sotva stačia na mesto a okolie. Kedysi najväčšia katedrála na Balkáne, z ktorej spravili komunisti športovú halu, spomínaná pevnosť nad mestom, blízkosť rovnomenného jazera Škodra… To možno nie je úplne neodolateľné na miesto kúpanie, zato však sľubuje zážitky v podobe panenskej divočiny počas plavby loďkou a prechádzok po jeho brehoch. Nabudúce. Ešte jeden osmanský most…

Počuj, akože, pekný je, zachovalý, pôvabný a všetko, nezačína ťa ale trocha znepokojovať tá Gabikina fixácia na staré mosty?

Vraciame sa do mesta. Po predchádzajúcich skúsenostiach s ryžou s vnútornosťami sme pri objednávaní jedla opatrnejší a oplatilo sa: malá Eva dojedá „…ešte lepší guláš než v škôlke!“

Ranná rozlúčka s Florom, ktorý sa už od skorého rána mazná so svojím bickošom, postupne naň pripevňuje ďalšie a ďalšie komponenty, aby po raňajkách vyštartoval na svoju cestu naspäť domov, na Slovensko, sám a spokojný, že nás stretol. Naše Albánsko iba začína…

KONIEC 1. ČASTI

Kto uniesol Mázikovú? S kým spáva Tilda Swinton? Bude mať Podaromnica súrodenca? Kde urobil Bakchus chybu?

Pokračovane už čoskoro!